Rozhovor s Prof. Zuzanou Gindl-Tatárovou

Dneska nám to vypukne! Jste naladěni na rec festáckou vlnu? Ještě ne? Po tomhle rozhovoru určitě budete. Těšíme se na Vás. Dnes 14.3. už od 18:00 v Aule Fakulty managementu a ekonomiky.

Jste absolventkou pražské FAMU. Co Vás přivedlo k filmu?

Filmy. Keď som bola malá, babička nás vodila do Kina čas. Najmä keď boli upršané dni a ona nevedela, čo s nami. Premietali tam stále dokola karusel krátkych filmov, ona si mohla pospať a my sme nedokázali odtrhnúť oči od plátna. Premietali sa tam chaplinovky, animáky, skvelé dokumenty Zigmunda a Hanzelku z ich cestovania po svete, náučné a prírodopisné filmy. Zdalo sa mi, že sa v nich odráža celý svet. Keď som mala asi päť rokov, začalo ma zaujímať, čo je na konci filmov napísané. Ale môj starší brat mi odmietal čítať titulky, vraj to nie je nič dôležité. V tej dobe sa mi zdalo dôležité všetko, a to ma priviedlo za riaditeľom blízkej zédeešky, aby ma vzali do školy. Keďže som tam prišla sama a kvetnato mu vysvetlila svoje dôvody, no a nakoniec na jeho otázku, koľko mám rokov, hrdo odvetila, že už budem mať päť, zasmial sa a zavolal rodičom, aby ma predčasne zapísali do školy.

Krom dramaturgické, publicistické a scénaristické činnosti jste také známá pro své workshopy a pedagogickou činnost. Ostatně ste učila i u nás na Univerzitě Tomáše Bati. Co Vás na tom nejvíc naplňuje?

Partnerstvo, výmena energií. Moment, keď sa mi podarí vytiahnuť zo študentov na svetlo to, čo je v nich najlepšie. Keď začnú konečne kontextuálne myslieť a vytvárať si súvislejší pohľad na svet. Lebo bez postoja a vlastnej hierarchie hodnôt len ťažko nakrútia dobrý a pravdivý film.

 

A je něco, co by Vás zároveň štvalo?

Nechuť veľkej časti dnešnej mládeže pochopiť, čo sa deje vo svete okolo nich. Odmietanie historických a spoločenských súvislostí. Lebo na Facebooku sa o tom zrovna nepíše. Hnevá ma, že mnohí mladí filmári sú dnes presvedčení, že im stačí vygoogliť si informáciu, keď ju potrebujú, a vzápätí na ňu šťastne zabudnúť, veď si kliknú znova. A čo keď vo svete zlyhajú technológie? A pamäť ľudstva spolu s nimi? Vrátime sa do praveku?

Letošní téma REC FESTu je „Někdo to rád krátké“. Za svou praxi jste musela vidět nespočet krátkých filmu, ať už se jednalo o studentské nebo ty řekněme „profi“. Byl nějaký, který se vám vryl do paměti? Nějaký, který si vás naprosto získal?

Nepamätám sa už, kde som ho videla. Či som bola na nejakom festivale alebo v nejakej porote, neviem. Viem len, že sa volal Neptúnova slávnosť (Prazdnik Neptuna, 1986) a nakrútil ho ako svoj krátkometrážny debut ruský režisér Jurij Mamin. Mal vtedy už štyridsať a preslávil ho najmä jeho prvý celovečerný film Fontána (Fontan, 1988). Bol to film z ďalekého severu, príbeh o tom, ako starosta malej dedinky, stratenej v hromadách snehu, a jeho oddaná tajomníčka falšujú správy na ústredie o dobrovoľnej činnosti a krúžkoch, ktoré v kolchoze majú. Vymyslia si, že u nich funguje klub otužilcov-mrožov. A jedného dňa dostanú správu, že ich navštívia traja švédski „kolegovia“, aby s ruským klubom oslávili sviatok Neptúna a založili s ním družbu. Dedine nezostane nič iné, len vykopať v ľade uprostred jazera malý bazénik a vyčkávať na to najhoršie. Medzitým vidíme v prestrihoch troch starcov s dlhými bradami, ako sa spomalene, na predpotopných bežkách prebíjajú nehostinnou tajgou k jazeru. Vyzerajú ako bohovia času a majú čas. Dedina ich však už netrpezlivo vyzerá, ľudia stoja naobliekaní a v bezpečnej vzdialenosti od prírodného bazéna, nikomu sa nechce vystúpiť z davu a obetovať sa. Nakoniec sa odváži líštička tajomníčka v slušivých plavkách, aby svojho milovaného starostu zachránila pred hanbou. Vojde do vody prvá a zamdlie. V tej chvíli sa medzi prizerajúcim národom ozve „Hurááá!“ a davy sa ako na povel pohnú a vezmú bazénik útokom. Ozlomkrky sa rozbehnú k ľadovej vode, odhadzujúc kožuchy, lapte, hrubé spodné gate… Satira hodná Formanových (a Passerových a Papouškových) hasičov.Nikdy predtým, a nikdy potom som nevidela lepší portrét vlastného národa na tak malom priestore.

Nakonec, co by jste vzkázala studentum filmových škol? Máte pro ně nějakou radu do tohto filmařského života?

Nechcem im vnucovať svoje názory či nejakú hierarchiu hodnôt, pokiaľ sami neprídu na to, že ju potrebujú. Lebo mať vlastný postoj nie je nijaký luxus, je to ich povinnosť voči budúcim divákom.

Prof. Zuzana Gindl-Tatárová